„Dvojtvárna politika sa dala robiť možno pred desiatimi rokmi. Dnes nie.“ Hovorí Róbert Ondrejcsák, ktorý v mimoriadne kritickom otvorenom liste informoval o slovenskej zahraničnej politike ako o amatérskej a dvojtvárnej. Minister Blanár podľa neho s veľvyslancami nekomunikuje. Naopak, zahraniční predstavitelia komunikujú s našimi diplomatmi veľmi otvorene a nijako sa netaja tým, že vidia bratanie sa s Vietnamom či Brazíliou, ale nedostatočnú komunikáciu so západnými partnermi. A vnímajú postoje voči Moskve: „Štáty sa už rozdeľujú podľa toho, ako sa zachovali alebo ako sa správajú voči ruskej agresii. Čiže nedá sa sedieť, s prepáčením, s jedným zadkom na dvoch miestach.“
O diplomacii, ochote reprezentovať krajinu a rizikách, ktoré nám zahraničná podoba našej politiky prináša, v relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou otvorene hovorí odchádzajúci veľvyslanec pôsobiaci v Londýne RÓBERT ONDREJCSÁK, ktorý po dvoch desaťročia služby pre štát odchádza šéfovať bezpečnostnému think-thanku. Do politiky zatiaľ nevstupuje.
V relácii ARÉNA s Róbertom Ondrejcsákom zaznelo:
- prečo sa hanbil za slovenských politikov,
- ako nás vnímajú v Európe,
- ako sa v Európe krajiny delia a kam patríme,
- prečo je dvojtvárnosť politiky škodlivá,
- či hráme „druhú ligu“,
- čo nám hrozí o niekoľko rokov,
- či pôjde do politiky.
Tá situácia sa zdá celkom dramatická, keď už aj diplomat napíše otvorený list a veľmi otvorene kritizuje ministerstvo, ja si pomôžem vašimi slovami. Napísali ste: „Nikdy, nikdy sa nehanbite za svoju krajinu. Ale niekedy o to viac za politických predstaviteľov.“ Hanbili ste sa?
Niekedy? V posledných mesiacoch sa to už stalo. Áno. A je to veľmi zlý pocit, pravdupovediac, lebo máte reprezentovať tú krajinu v zahraničí.
Ste v podstate najvyšším predstaviteľom Slovenska v danej krajine, v mojom prípade v Spojenom kráľovstve. A niektoré kroky, respektíve komunikácia, alebo spôsobom komunikácie, už boli také, za ktoré som sa akože reálne hanbil.
Vy ste v otvorenom liste, keď ste odchádzali, napísali. „Dáme si dvojité kábeeško, prevrátime stôl, nahulákame na tých, ktorí garantujú našu slobodu, prosperitu a bezpečnosť. Super! A potom príde ďalšie ráno, keď si začneme uvedomovať, že sme sa super zabávali, aj sme si vypili, aj sme si užili, ale teraz treba zaplatiť účet, na ktorý nemáme, a v ruinách baru už chodia šelmy, všetky väčšie ako my a žerú všetko, čo sa nevie brániť alebo nemá silnejších okolo seba, s ktorými by sme sa spoločne bránili. Slovensko 2025.“ Ako sa dá s takýmto pohľadom na Slovensko a slovenskú zahraničnú politiku reprezentovať krajinu v metropole, ako je Londýn?
Každá normálna, relevantná, racionálna, seriózna krajina by sa mala starať o to, aby mala čo najužšie a najlepšie vzťahy s Londýnom, ale aj s Berlínom, s Parížom a s Varšavou a s ďalšími dôležitými hlavnými mestami. A naša zahraničná politika?
V ostatných mesiacoch to už naozaj vyzerá tak, že tento cieľ, ako keby sme nejakým spôsobom odignorovali, ako keby sme tento cieľ už nemali. A ja to úprimne nechápem.
Nikdy nebudeme mať silnejších spojencov ako práve tieto európske krajiny. Ja nekritizujem apriori ministerstvo zahraničných vecí za to, že rokujeme alebo sa stretávame so štátmi ako Brazília alebo ázijské štáty.
To robí celý svet a je to úplne normálne. Aj o tom je zahraničná politika. Ale po prvé, nemôžeme to robiť na úkor našich spojenectiev a nemôžeme to robiť takým spôsobom, že budujeme zahraničnú politiku na štyri svetové strany a tým pádom akože môžeme okydávať našich spojencov, od ktorých v konečnom dôsledku môže závisieť naša bezpečnosť, či už ekonomická, vojenská alebo politická.
S čím ste sa stretávali? Vy ste doslova napísali: „Z Pobaltia či Škandinávie sa na vás pozerajú ako na totálnych bláznov. Ostatní vás považujú za totálne irelevantných či za moskovské figúrky.“ Vám to tí diplomati hovorili?
My sme mali veľmi dobré vzťahy, či už s britskými predstaviteľmi, alebo aj s diplomatmi zo Spojeneckých štátov, ktorí sú akreditovaní v Londýne, a jednoducho krútili hlavou.
Nechápu, že prečo to robíme, však nič nám to neprináša. Práve naopak, oslabuje nás to, izoluje nás to a, samozrejme, my sa môžeme tváriť, že nič sa nedeje. Zachytil som aj také nejaké poznámky na našu adresu, že „ste vy blázni?“.
Komunikujete smerom k nám, že nič sa nezmenilo a predstavitelia vlády svojim voličom komunikujú, že ako strašne sa to zmenilo a ako nie sú ako predchádzajúce vlády, nie sú proeurópske, nie sú proatlantické... Ale aj tie praktické kroky, resp. komunikácia sa totálne zmenila a aj keď sa stretávajú s európskymi predstaviteľmi, tak sa ich snažia presvedčiť, že nič sa nedeje.
Všetko je v poriadku. Sme takí istí ako predtým. Ale oni na Slovensku tiež majú svojich ľudí. Tak ako my máme v zahraničí našich diplomatov.
Oni majú na Slovensku tiež svojich diplomatov, čítajú médiá a stretávajú sa s politikmi, či už z koalície, alebo z opozície. Každý vie, čo sa deje a je to úplne smiešne začať presviedčať niekoho, že nič sa nedeje.
Je to dvojtvárnosť politiky, aby sme nakŕmili tých našich hladných voličov, ktorí majú nejaké názory, ktoré sú veľmi často aj extrémne?
Je to strašne amatérska snaha o dvojtvárnu politiku. Poviem to tak, lebo jednoducho v tejto medzinárodnej situácii, v akej sa nachádzame, už sa dvojtvárna politika nedá robiť.
Dalo sa to robiť možno pred desiatimi rokmi alebo pätnástimi rokmi, keď geopolitická situácia bola oveľa stabilnejšia a my sme sa mohli usilovať o to, aby sme mali nejaké vyrovnané vzťahy.
Ale teraz, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, teda vo februári 2022, tak tie štáty sa už rozdeľujú podľa toho, ako sa zachovali alebo ako sa správajú voči ruskej agresii.
Čiže nedá sa sedieť, s prepáčením, s jedným zadkom na dvoch miestach. A aj so štátmi, ktoré sa snažia o nejakú kvázi vyváženú zahraničnú politiku, ktorá nie je vyvážená, ale amatérsky alibistická, sa nikto nechce relevantne baviť.
A ku komunikácii v Bruseli a slovám, že vidíte, máme fotky, na ktorých nám podávajú ruky. To neznamená nič iné, len to, že sme v nejakej európskej rodine a keď tam príde slovenský politik alebo predstaviteľ, tak sa, samozrejme, neotočia, ale povedia zopár slov, dokonca sa s ním aj porozprávajú.
Niekedy už nehráme žiadnu ligu
Začíname ako Slovensko hrať druhú ligu v rámci Európskej únie?
Ja mám dojem, že niekedy už nehráme žiadnu ligu. Jednoducho, nie sme pozývaní na tie kľúčové stretnutia, na ktorých sa rozhoduje o budúcnosti Európy, lebo môžeme hovoriť, že to je to stretnutie vojnových štváčov, ako to komunikujú niektorí predstavitelia koalície, ale keď sa na to pozrieme, že kto na týchto stretnutiach sedí, tak to sú Nemecko, Francúzsko, Británia, Švédsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko.
Samé dôležité štáty. Na ostatnom stretnutí bolo aj Česko, čiže to sú seriózne relevantné štáty.
Sú to hráči, ktorí vytvárajú európsku budúcnosť a my sme vynechávaní z týchto stretnutí. A môže potom nariekať, že to, na čom sa tieto štáty dohodli, sa nám nepáči.
A nie sme tam kvôli tomu, lebo namiesto toho, aby sme s nimi rokovali, tak na nich nadávame otvorene, že sú to vojnoví štváči. Takže toto je celé absurdné a vo veľkej miere to naozaj poškodzuje základné strategické záujmy Slovenska.
A aké to môže mať dôsledky? Kde teda vidíte riziká pre Slovensko ako krajinu o dva roky, o tri roky, o päť rokov, ak budeme pokračovať v tomto?
Teda to najväčšie riziko vidím v tom, že naozaj môže sa stať, že Európa o päť rokov bude kompletne úplne iná, ako je teraz. Vznikne úplne iná bezpečnostná architektúra s inými bezpečnostnými garanciami. A Slovensko nebude súčasťou tohto nového zoskupenia, formálneho a neformálneho.
Nejde o to, že teraz sme vynechaní z jedného stretnutia. To je celý proces. Popri týchto summitoch sa rokuje paralelne na iks úrovniach, na diplomatickej, odbornej.
A ten proces bude trvať niekoľko mesiacov, rokov. Čiže vznikne nejaká nová štruktúra a my nebudeme súčasťou tejto štruktúry. Nebudeme mať silných spojencov, nebudeme mať silné bezpečnostné garancie.
V krajnom prípade sa môžeme dostať do situácie, keď sa všetko, čo teraz existuje, rozpadne a vznikne niečo nové, kde už nebudeme. Môžeme sa dostať do situácie, v akej je teraz Moldavsko, ktoré je niekde mimo nejakých štruktúr. Má síce partnerov, ale nemá žiadnych spojencov, formálnych spojencov. To je úplne katastrofický scenár.
Samozrejme, nehovorím, že k tomu dospejeme, ale je reálne, že sa to môže stať a potom to bude mať reálny dopah aj na životnú úroveň. Lebo však kto by investoval do krajiny, ktorá je úplne mimo nejakých štruktúr, kde sa garantuje bezpečnosť?
Hovoríte o niečom, ako je nová podoba Európskej únie? Nová Európska únia? Alebo skôr o menšej štruktúre, nejakom spoločnom bezpečnostnom dáždniku, o ktorom sa hovorí takmer dvadsať rokov?
Nevieme. To je tá pointa, že to nevieme, lebo naozaj nevieme, že ako to bude vyzerať o rok, o dva. Nevieme, ako sa skončí ruská agresia proti Ukrajine.
Lebo koniec vojny, spôsobom, ako sa ukončí, bude mať dramatický dosah na európsku bezpečnosť. Nevieme, aká bude americká prítomnosť, politická aj vojenská, v Európe o päť rokov. Ja si myslím, že by sme nemali podľahnúť nejakej hystérii.
Nemyslím si, že Američania opustia NATO zajtra, pozajtra, ani o rok. To si napríklad vôbec nemyslím. Ale treba vidieť, že paralelne so súčasnými štruktúrami sa vytvára ďalšia a môže sa stať najdôležitejšou štruktúrou - bezpečnostnou, politickou v Európe a my v tých štruktúrach už nebudeme. Verím, že transatlantický vzťah je kľúčový pre bezpečnosť Európy, ale aj Ameriky.
Dúfam, že si to Američania uvedomujú. V tejto situácii sa však musíme zhovárať medzi sebou v Európe, že ako ďalej.
To, že Američania teraz hovoria, že Európa musí prevziať oveľa väčšiu mieru zodpovednosti ako doteraz za svoju bezpečnosť, to nie je nová vec. To nevymyslel Trump. Nevymyslel to ani Biden, dokonca ani Obama.
To už hovorí generácia amerických prezidentov, amerických predstaviteľov. Len Trump to hovorí trošku menej elegantne a priamejšie a nie veľmi pekne.
Ako vážne beriete slová Elona Muska o snahách vystúpiť z NATO?
Nemyslím si, že k tomu dôjde. To by bola taká rana pre základné národné záujmy Spojených štátov. Nedáva to zmysel ani z politického hľadiska, ani zo strategického, ani z hľadiska obrannej perspektívy.
Samozrejme, veľa vecí sa teraz deje, ktoré nedávajú zmysel. Ako niekedy si hovorím, že všetko je možné, ale aj pravý opak všetkého. Myslím si, že až také horúce to nie je.
Slovenský záujem je udržať ruský imperializmus čo najďalej od našich hraníc
Nahrávame pred významným summitom, ktorý nejakým spôsobom ukáže cestu vo vzťahu k Ukrajine. Robert Fico veľmi otvorene hovorí o tom, že môže blokovať dohody, že môže blokovať pomoc, ktorá by mala smerovať na Ukrajinu. Stále zvýrazňuje finančný aspekt toho celého, to znamená spustenie tranzitu plynu. Čo predpokladáte, že sa odohrá?
Mali by sme povedať otvorene, na ktorej strane stojíme. Nemali by sme ospravedlňovať v žiadnom prípade ruskú agresiu a v ostatných mesiacoch sa už aj to deje.
Niektorí predstavitelia tejto vlády otvorene replikujú v podstate ruskú propagandu, čo je úplne smiešne. Lebo to bolo vyvrátené najlepšími odborníkmi a neustále sa to opakuje. Nechápem, či je to cynizmus, alebo nevedomosť, alebo niečo iné.
Z morálneho hľadiska je dôležité Ukrajine pomáhať, podporovať ju, lebo vieme, kto je agresor a kto je obeť. Ale my by sme to celé mali robiť najmä pre seba alebo pre naše vlastné záujmy. My by sme to nemali robiť preto, že to niekto chce v Európe od nás alebo v Bruseli, Kyjeve alebo kdekoľvek inde.
My by sme to mali robiť preto, že je to najzákladnejší strategický záujem, aby Ukrajina nepadla, lebo keď Ukrajina padne, tak budeme mať ruských vojakov pri Užhorode, pri Michalovciach, teda azda na druhej strane hranice.
Ale dúfam, že sa to teda nestane, lebo Ukrajinci sa ubránia. To je základný slovenský záujem, aby sme ruský imperializmus udržali čo najďalej od našich hraníc.
Ale ak to predsa len Robert Fico urobí a zablokuje podporu na zajtrajšom rokovaní, čo to bude znamenať?
Zase budeme považovaní za totálnych bláznov, ktorí idú proti našim vlastným základným záujmom a aj európskym záujmom.
Samozrejme, a aj ja som presvedčený, že skôr či neskôr Európa a európske štáty nájdu nejaký formát, ako budú túto situáciu riešiť. A práve na tých stretnutiach, tam sa vytvára nová Európa.
Ale je to problematické, keď jedna alebo dve krajiny dokážu zablokovať kompletnú strategickú iniciatívu Európskej únie, ktorá je absolútne kľúčová pre bezpečnosť celého kontinentu.
To, čo teraz hovoríte, je vlastne v príkrom rozpore s tým, čo hlása vláda. A toto vám prakticky vyčítal aj Juraj Blanár v stanovisku, ktoré zaslal médiám: „Pán Ondrejcsák sa rok a štvrť pretvaroval, že akceptuje programové vyhlásenie vlády a že zastupuje našu vlasť vo svete. Do Londýna Matovič a Korčok poslali svojho nominanta, čo sa stáva, ale nie takého, ktorý v sebe nemá pokoru a teraz sa tvári ako dlhoročný diplomat, skúsený odborník a obhajca Slovenska. Otázne je, ako trpel rok a štvrť, keď nevyjadril za toto obdobie žiadnu svoju nespokojnosť.“ Tu vás vlastne obviňujú z farizejstva, ako sa s tým dalo fungovať?
Dalo sa s tým fungovať ťažko, ale to, čo pán minister píše, samozrejme, nie je pravda. Ja som svoju nespokojnosť dával najavo veľmi často a veľmi otvorene.
S pánom ministrom som nemal možnosť sa stretnúť, lebo pán minister sa s veľvyslancami nerozpráva. Ale asi mesiac-dva po vzniku tejto vlády som požiadal o stretnutie, dokonca opakovane.
Chcel som sa rozprávať o tom, že kedy a ako končím v Londýne, ale pán minister sa so mnou nerozprával. Pán minister sa nerozpráva s veľvyslancami Slovenskej republiky v zahraničí. Takže nemal som mu možnosť toto otvorene povedať.
Ale v rámci ministerstva, v rámci tých štruktúr som to hovoril priamo a absolútne otvorene.
Vždy som sa ozval
Ste v pomerne paradoxnej situácii, pretože už ste raz boli reprezentantom vlády, ktorú viedol Robert Fico. Vy vlastne poznáte aj Smer, reprezentovali ste stranu Most-Híd v tretej vláde Roberta Fica. Kam sa vlastne posunula slovenská zahraničná politika?
Dvadsaťpäť rokov som súčasťou zahraničnopolitickej komunity alebo bezpečnostnej komunity a ja som sa naozaj poznal osobne s každým ministrom zahraničných vecí za ostatných dvadsať rokov, aj s ministrami obrany.
Táto vláda je celkom iná od predchádzajúcich vlád Roberta Fica. Aj keď, ako ste spomínali trochu, v rokoch 2016 – 2020 som bol jej súčasťou ako štátny tajomník ministerstva obrany, ako politický nominant, ako nečlen strany Most-Híd.
Kritizoval som otvorene cestu Andreja Danka do Moskvy alebo niektoré výroky premiéra, ktoré išli proti NATO a EÚ.
Čiže nebol som ticho ani vtedy. Vtedy som bol v politickej pozícii a mohol som si to dovoliť, aj keď tie tlaky, aby som to nerobil, boli obrovské. Vždy som sa ozval a plánujem to robiť aj v budúcnosti, aj keď momentálne nie priamo z Bratislavy.
Čo plánujete? Máte novú pozíciu, o ktorej ste povedal, že ide o prácu snov.
Je jeden to významný britský think-thank, ktorý sa dlhé roky zaoberá medzinárodnou bezpečnosťou a je to veľmi dobre etablovaná organizácia uznávaná nielen v Británii, ale aj v Európe.
Dokonca máme aj globálne projekty, napríklad v otázke nukleárneho odzbrojenia a kontroly zbrojenia. Je tam celý program, ktorý rieši vzťahy Západ, Rusko.
Som už teda niekoľko dní výkonným riaditeľom tejto organizácie, čiže budem zodpovedný za strategický manažment, ale čiastočne aj za odborný manažment tejto organizácie. Máme silný tím v Nemecku, Berlíne.
Vstúpite do slovenskej politiky? Máte už aj ponuku od nejakej konkrétnej politickej strany?
Musím povedať, že nemám žiadnu konkrétnu ponuku od žiadnej konkrétnej politickej strany. Ja som sa rozhodol, že zostanem v Londýne, lebo ma to odborne baví a táto pozícia a odborne tu budem určite rásť. Ale nevnímam seba, že by som emigroval do Londýna alebo do Británie.
A že by som tu zostal naveky. Čiže teraz tu mám prácu, ktorá ma baví, a čo bude v budúcnosti? Závisí to od toho, ako sa bude vyvíjať politická situácia na Slovensku.
Ja som pripravený prispieť svojou odbornosťou a možno aj svojou váhou k tomu, aby sa veci pohli k lepšiemu. V akej podobe, to sa ešte ukáže.
Beata
Balogová
